Ján Rafay ZÁKLADY CHOVU KRÁLIKOV V.

Vložené 05.10.2020

PLEMENÁ KRÁLIKOV


Predpokladom  vzniku   plemien  králikov  bol   ich  cieľavedomý a systematický  chov v  leporáriách. V  dôsledku dedičných zmien (mutácií)  vznikali  nové  typy  zvierat  líšiace  sa  od divých králikov  sfarbením,  štruktúrou srsti,  veľkosťou tela  a pod. Prví   chovatelia  sa   snažili  takéto   zmeny  zachovať  podľa osvedčenej  skúsenosti,   že  podobní  rodičia   dávajú  podobné potomstvo.  Zvieratá  s  odchýlkami  fenotypu  (z  gr. phainomai - zjavujem  sa,  prejavujem  sa)  navzájom  párili, čím vznikali skupiny  zvierat  -  populácie,  ktoré  sa vyznačovali typickými znakmi  a vlastnosťami  odlišnými od  iných populácií  králikov.


S rozvojom  zootechniky  sa  takéto  populácie presne definovali a dali  základ súčasným  plemenám. Plemeno  je z  tohto hľadiska definované ako primerane početná  skupina zvierat vyznačujúca sa typickými  znakmi a  vlastnosťami, ktoré  sú dedičné  a teda  sa prenášajú na ďalšiu generáciu.  Dôležitou vlastnosťou plemien je ich schopnosť  vzájomného kríženia, ktorá je  podmienená tým, že plemeno vzniká v rámci jedného zoologického druhu.

        
              Belgický obor divo sfarbený.                                           Nemecký obrovitý strakoš havanový. 



   
 
Novozélandský biely                                                             Francúzsky baran divosfarbený. 


Základy systematickej plemenárskej práce  s králikmi sa položili zrejme  na prelome  17. a  18. storočia  v západnej  Európe, kde chovatelia  začali  venovať  pozornosť  už existujúcim farebným, štrukturálnym  a hmotnostným  odchýlkam od  divých populácií. Na rozdiel  od iných  druhov hospodárskych  zvierat, majú existujúce plemená domácich králikov jediného  predchodcu - králika divého. H.  Nachstheim   spracoval,  na  základe   historických  záznamov a genetického  založenia  najdôležitejších   plemenných  znakov, rodokmeň niektorých súčasných plemien  králikov. Vyplýva z neho, že  divý  genotyp,  v  genetickej  symbolike  označovaný súborom dominantných aliel  (AABBCCDDGG...)  dal vznik  šiestim základným skupinám plemien.


                                     Rodokmeň niektorých súčasných plemien  králikov podľa H. Nachtsheima.


V súčasnosti  sa  vo  svete  chová  približne  80  až 90 plemien a veľké  množstvo ich  farebných typov  (rázov), ktoré vytvárajú širokú paletu kombinácií. V štátoch,   kde  má   králikárstvo  bohaté   tradície  existujú v súčasnosti   chovateľské  organizácie   s  početnou   členskou základňou,   ktoré   odborne   usmerňujú   plemenársku  prácu  v jednotlivých plemenách  z hľadiska prejavu  typických plemenných znakov  a   vlastností.  Na  Slovensku  je   to  Slovenský  zväz chovateľov    so   svojou    Ústrednou odbornou   králikárskou komisiou, dohliadajúcou  nad registráciou,  evidenciou a  celkovou úrovňou chovov  organizovaných chovateľov.  Komisia spracováva  a vydáva smernice  pre jednotlivé  chovateľské oblasti,  ktoré sú záväzné pre všetkých chovateľov.

Šľachtiteľská  práca  v  čistokrvných  chovoch  je  zameraná  na dosiahnutie ideálneho zovňajška (exteriéru) zvieraťa. Ten je daný popisom jednotlivých častí tela (štandardom plemena), ktorý je uvedený vo Vzorníku plemien králikov. Je vecou šľachtiteľského umenia a skúsenosti chovateľov, do akej miery sa ich  zvieratá   budú  podobať  jednotlivým   pozíciám  ideálneho exteriéru. Výsledky chovateľského úsilia sa hodnotia na výstavách, kde posudzovatelia  porovnávajú konkrétne zviera s ideálnymi  plemennými  charakteristikami.  Miera  podobnosti  sa vyjadruje bodovým ocenením  v stobodovej stupnici.

    
  Činčila veľká.                                                                                Kalifornský čierny. 


    

Viedenský modrý.                                                                         Viedenský biely. 


Plemená králikov uvádzané vo  Vzorníku plemien SZCH sa rozdeľujú podľa hmotnosti  a štruktúry srsti  na dve skupiny.

Z hľadiska  hmotnosti  poznáme  veľké,  stredné,  malé a zdrobnené plemená.

Medzi veľké  plemená patria králiky  dosahujúce živú hmotnosť  v dospelosti od 5,5 do 7,0  kg. Medzi často zastúpenými zvieratami v rôznych farebných rázoch sú na našich výstavách belgické obry. Prvé králiky  s takouto hmotnosťou boli  opísané okolo roku 1825 v oborách v  súčasnom Belgicku a  neskôr v severnom  Francúzsku. V súčasnosti  patria  medzi   najmohutnejšie  králiky  s dobrou hmotnosťou  a  typom.  Ďalším  častým  plemenom  na výstavách je nemecký obrovitý strakáč. Na  rozdiel od celosfarbených králikov, štandardom  požadované  zvieratá  sa  nevyskytujú  v čistokrvnej forme,  ale  v  tzv.  heterozygotnom  genotypovom založení. Chov strakáčov  si  preto  vyžaduje  dlhoročné chovateľské skúsenosti i teoretické vedomosti o spôsobe  a prejavoch dedičnosti kresby. Zaujímavým  králikom  v  skupine  veľkých  plemien je francúzsky baran.  Plemeno  je  charakteristické  tým,  že  väzivo ušníc sa vplyvom mutácie oslabilo, v dôsledku čoho ušnice visia po bokoch hlavy.

 
Stredné  plemená  tvoria  najpočetnejšiu  skupinu  králikov. Ich charakteristickým   znakom   je   rozpätie   živej  hmotnosti  v dospelosti,  ktoré sa  pri väčšine  plemien pohybuje  od 4,00 do 5,00  kg. Medzi  najpopulárnejšie plemená  tejto skupiny  zrejme patrí  novozélandský   biely  (Nb).  Plemeno   bolo  vyšľachtené v Kalifornii na účely produkcie  mäsa. Koncom päťdesiatych rokov sa priviezli  väčšie skupiny zvierat do  Európy, kde si v okamihu získali svojich priaznivcov. Na  Slovensko boli dovezené prvé Nb králiky v prvej polovici šesťdesiatych rokov.

      

        Zajačí divo sfarbený ohnivý                                                   Viedenský divo sfarbený. 


Ďalším  populárnym plemenom  je kalifornský  králik (Kal). Podľa zachovaných údajov bol prvým šľachtiteľom tohto plemena Američan G. West, ktorý už v roku 1922 krížil činčilu s ruským králikom a ich potomstvo  s novozélandským bielym. Cieľom  Westa bolo získať  popri   Nb  ďalšie   plemeno  s   dobrými  ukazovateľmi  mäsovej úžitkovosti.  Podobne  ako  Nb  aj  Kal  králik si získal obľubu chovateľov a rýchlo sa rozšíril po štátoch Európy.


Pomerne častým  plemenom v našich chovoch  je aj činčila veľká. Vyznačuje  sa  sfarbením,  ktoré  pripomína  sfarbenie kožušiny juhoamerickej   činčily.   Výsledný   efekt   sfarbenia  vzniká prekrývaním pesíkov,  ktoré majú pigmentované  a nepigmentované úseky -  tzv. zonálne sfarbenie.  Podľa francúzskych chovateľov toto plemeno  vzniklo na území Francúzska  z králikov chovaných v oborách  už  v  17.  storočí.  Skupinu  viedenských  králikov predstavujú farebne a typovo  odlišné plemená: viedenský modrý, čierny,  modrooký  biely,  divo sfarbený  a  modrodivo  sfarbený králik. Podľa niektorých údajov boli viedenské modré králiky po prvýkrát  vystavené  vo  viedenskom  Prátri  už  v  roku  1885. V súčasnosti patria  medzi rozšírené plemená  nielen z hľadiska športového, ale aj úžitkového. Menej početným, ale zaujímavým je plemeno zajačí králik. Svojím postojom a typom pripomína zajaca poľného.

(POKRAČOVANIE)

Ján Rafay, NPPC VÚŽV Nitra

nasledujte nás